Súdnosť a jej list na rozlúčku.

Autor: Lubomír Luščík | 21.5.2012 o 10:00 | Karma článku: 7,56 | Prečítané:  372x

Pohľad , ktorý sa naskytol bol naozaj len pre silné žalúdky. V malej a prachom zapadnutej izbe ležala za písacím stolom v kaluži krvi žena bez známok života. Zbraň, ktorú ešte kŕčovito zvierala v pravej ruke celkom jasne ukazovala miesto kadiaľ vnikla nazlostená guľka. Žena mala na sebe oblečený elegantný župan, z ktorého jasne vykúkali jej bledé ,kostnaté prsty. Pohľad do jej oči naháňal človeku mráz po chrbte. Z jej utrápených očí sa ešte aj po smrti valilo ako tsunami zúfalstvo a beznádej. Okrem bezduchého tela a zaprášenej stolovej lampy ležal na stole ešte krvou nasiaknutý list, list na rozlúčku. Slová písané roztrasenou rukou sa človeku zapichávali do srdca ako dýka.

Nikdy som si nemyslela, že budem niekedy dotlačená k takémuto kroku. A teraz? So slzami v očiach tu sedím v jednej ruke pero a v druhej držím kovovú slobodu. Slobodu, ktorá ma pri jedinom stlačení zbaví všetkého toho svinstva, ktoré sa mi ako reťaz omotáva okolo pľúc a nedovoľuje mi nadýchnuť sa. Mojich prastarých rodičov som nikdy nevidela. Moja stará mama mi vravela, že ich odviezli do nejakých čudných táborov, kde vraj práca oslobodzovala. Oslobodzovala až natoľko, že sa už nikdy nevrátili. Starká prežila len vďaka tomu, že jej otec dal nemalé peniaze miestnemu farárovi, ktorý si ju zobral pod svoju ochranu. V kláštore žila až do svojej plnoletosti. Keď mala tridsať rokov stretla môjho starého otca. Vraj to bol veľmi inteligentný muž, ktorý mal veľké plány do budúcna. Bol to nádejný spisovateľ. Asi po roku známosti sa vzali a starký podľa hesla: " Postav domov, zasaď strom, sploď syna ", postavil dom s veľkou záhradou a o deväť mesiacov mu starká porodila môjho otca, ktorého si však dlho neužil. O dva roky k nám vpadli Rusi, okrem toho, že nám zobrali majetky, vzali aj starkého, ktorý otvorene nesúhlasil s komunizmom a vo svojich knihách aj otvorene proti nemu protestoval. Starká ho už nikdy nevidela, vraj skončil v nejakom lágri na Ukrajine, kde aj skonal. A tak starká musela môjho otca vychovávať v chudobe, lebo všetky polia, statok a aj zvieratá jej zobrali ľudia, ktorí nás vraj prišli oslobodiť. Na mojom otcovi bola neľahká úloha, keď sa vo veľmi mladom veku musel stať hlavou rodiny. Hneď ako skončil základnú školu začal pracovať po stavbách, aby seba aj starkú uživil. Aj keď nemal vysoké vzdelanie, svojou šikovnosťou a pracovitosťou sa časom prepracoval na stavbyvedúceho s veľmi slušným platom. Bolo to v máji 1989, keď sa jeho cesta osudu skrížila s mojou mamou. Bola to láska na prvý pohľad a jej vyvrcholením bol príchod mňa na svet. Hneď od narodenia do mňa osud vrhal blesky ľudskej arogancie, chamtivosti a primitivizmu. Po dovŕšení piatich rokov som prišla o moju milovanú starkú, bezcitne ju zabil nejaký narkoman pre 20 korún a ihlu v žile. Bola to ťažká rana, ale mala som pri sebe mojich milujúcich rodičov a moju najlepšiu kamarátku s ktorou som prešla od škôlky až po druhý stupeň základnej školy. Bolo to v ôsmom ročníku, keď som sa so slzami v očiach dívala na prázdnu stoličku vedľa mňa, kde sedávala. Až po pohrebe som sa dozvedela, že ju jej alkoholický otec celé roky týral až v jedeň deň ju zbil natoľko, že jej srdce urobilo posledný úder. S obrovskou dierou v srdci sa stala zo mňa stredoškoláčka. V jeden septembrový upršaný internátny večer ma mamin telefonát spravil polosirotou. Bez dychu som počúvala mamin uplakaný hlas. Vraj otec zomrel pri autonehode, keď ako chodec prechádzal cez prechod a z boku ho narazilo čierne BMW, ktoré šoféroval opitý policajt mimo službu. Smútok, ktorý sme prežívali bol gigantických rozmerov, ale ľudský cynizmus môže byť zjavne oveľa väčší. Mama nedokázala finančne utiahnuť platenie účtov a onedlho sme mali obrovské dlhy, ktoré vyvrcholili tým, že nám banka vzala strechu nad hlavou. Nepomohli ani vrúcne prosby bankárom a úspech nemali ani desiatky listov, ktoré sme s nádejou posielali našim politikom. Po tom, čo si nás neustále prehadzovali ako horúci zemiak, sme skončili bez peňazí v ubytovňi pre sociálne slabé rodiny. Od tejto chvíle sa mamin zdravotný stav začal zhoršovať asi ako ochota ľudí nám pomôcť. Lekári jej diagnostikovali nádor na mozgu v pokročilom štádiu. Predpísali jej milión liekov, ktoré si samozrejme vo svojej finančnej situácii nemohla dovoliť a tak sa naplno oddala chorobe. Po troch mesiacoch sa jej konečne uľavilo od všetkého utrpenia. Zozbierala som posledné zvyšky síl, aby som som si na včerajšom pohrebe naposledy uctila maminu pamiatku. Stala sa zo mňa žijúca mŕtvola s kráterom namiesto srdca. Ani neviem ako som sa dostala domov. Trasúcimi rukami som sa snažila nájsť kľúčovú dierku, keď ma zrazu niekto chytil za rameno. Nestihla som sa ani otočiť a obrovská mužská ruka ma vtiahla do bytu. Hlbokým hlasom mi povedal, že nemám kričať lebo ma zabije. Ďalej si už pamätám len jeho dych na svojom krku a jeho ukajajúce sa vzdychy. Zobudila som sa až ráno s pocitom totálneho poníženia a bez potreby dožiť sa ďalšieho dňa. Ďalej už bolo počuť len cvaknutie kohútika a ozval sa hlasitý výstrel. Slovo autora: Je jasné, že tento príbeh je až príliš nadnesený, ale situácie z neho sa v našom živote stávajú čím ďalej tým častejšie. Je mi na vracanie, keď vidím ako sa z nás, vraj božích tvorov, stáva krvilačná zver. Ľudská stupidita, hyenizmus, arogancia a nekonečná nahánačka za majetkom začína naberať neskutočné rozmery. Pojmy ako ochota, priateľstvo a pokora môžme rovno zapísať do červenej knihy ohrozených druhov. Už dávno nežijeme v časoch, keď ľudí zaujíma čo maš v srdci, ale koľko núl máš na konte. Je to naozaj smutné, ale súdnosť pomaly ale iste spácha samovraždu skoro v každom z nás. Tak načo páliť mosty, keď ich medzi nami niet. A na záver výstižná piesenka www.youtube.com/watch?v=rD9-dl67Yp0 ....
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?