reklama

Môj bežecký denník part 2.

Ak čítate aj tieto riadky znamená to jediné, žijem a smtrka s kosou ma na bežeckom ovále ešte nedobehla. A tak sa s Vami môžem podeliť o moje ďalšie zážitky z behu. V prvom dieli som písal o tom, ako som prežil svoju klinickú smrť, ktorá sa týkala môjho prvého a po dobehnutí si mysliac, že aj posledného behu ( ak sa to tak dá vôbec nazvať ). Na úvod Vás chcem varovať, že tieto extrémne kúsky doma neskúšajte, alebo ak tak na vlastné nebezpečenstvo. Neodporúčam to hlavne deťom do 12 rokov, dôchodcom, kardiakom a osobám s dvoma promile a viac.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Môj 1. bežecký týždeň vyzeral ako cez kopírak s mojím prvým nadľudským výkonom ( viď 1 časť denníka ). Takže som svoju klinickú smrť prežil ešte 4-krát. Mimochodom nechcem sa chváliť, ale na svete to ešte nikto nedokázal. Už to mám zapísané aj v Guinnesovej knihe rekrodov. Takže môj zážitok z behu som mohol rozdeliť do štyroch fáz: fáza bolenia nôh, fáza nedostatku vzduchu, fáza pocitu na vracanie, a posledná fáza tzv. zmiešaná, kedy sa všetky fázy spojili dohromady.Nasledujúci týždeň bol pre mňa tzv. zlomový. Na ten deň nikdy nezabudnem, bol to utorok ( s veľým U ). Teraz sa určite pýtate čo sa vlastne takého stalo. Bolo to 1-krát, kedy som počas behu úplne ostro rozoznával smer, postavy a veci okolo seba. Predtým to vyzeralo, ako keď na pravé poludnie vyhodíte zo zeme krtka rýľom,síce sa snaží hýbať, ale nemá ani šajnu kam. A presne v tento deň som našiel zmysel prečo behať. Odpoveď je jednoduchá, pre radosť. Radosť z každého metra navyše, radosť z každej kvapky potu. Povzbudený mojimi zlepšujúcimi sa výkonmi som si povedal, že na konci týždňa skúsim dať zo seba maximum. Mal som v pláne zabehnúť moju trasu 2-krát (čo je cca 6 km).Bola slnečná novembrom ošlahnutá nedeľa. S pocitom Usaina Bolta si zaväzujem šnúrky na mojich vyleštených teniskách a púštam môj mp3 prehrávač. Po schodoch kráčam ako Rocky Balboa v jeho najlepších boxérskych časoch. Vdychujem do seba teplý päť stupňový vzduch a s výkrikom Novozelándských rugbistov sa vrhám do behu. Na moje veľké počudovanie zvládam aj celkom mnou dosť vysoko nasadené tempo. Som asi v polovici prvého okruhu a bolesť nôh vôbec neprichádza a aj s dychom to vyzerá v poriadku. Končím okruh a prichádza na mňa prvá kríza. V diaľke registrujem bežca, ktorého sa snažím dobehnúť. Na môj veľký surprise sa mi to darí,a tak sa mu lepím na chrbát ako Schumacher na Hamiltona. Držím sa ho v tesnom závese asi kilometer. To mi stačí, aby som doplnil sily a zrýchlujúcim tempom sa dostávam do čela. Môj súper zjavne stratil dych a pokračujem v behu sám. Zostáva mi posledných 500 metrov, začínam vidieť cieľ a v duchu trhám pomyseľnú cieľovú pásku. Vbieham na cieľovú rovinku a o pár sekúnd už lapájúc po dychu stojím vo finishi. Moje srdce plesá a mňa zalieva pocit štastia, že som to dokázal a s najväčšou spokojnosťou odchádzam domov.V nasledujúcej časti si povieme ako to bolo v skutočnosti, a tiež o mojich dvoch jazvách na kolene.Lúči sa ultramaratónec Kenebisa Bekele.

Lubomír Luščík

Lubomír Luščík

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  0x

laborant erytrocyt, ktorý sa popri práci trápi s externým štúdiom Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu